Talhoffer 1467Hans Talhoffer bol šermiarskym majstrom v južnom Nemecku 15. storočia. Je autorom niekoľkých „Fechtbuchov“ (ilustrovaných šermiarskych kníh) pojednávajúcich o spôsoboch boja s dlhým mečom, dýkou, palicou, či zápasu bez zbraní. Je súčasťou nemeckej školy šermu vychádzajúcej z učenia majstra Johanessa Lichtenauera, aj keď by sme ho mohli zaradiť medzi odklonových majstrov, ktorí si razili svoju vlastnú cestu.

Talhofferove rukopisy, ktorých sa zachovalo šesť, a vynímalo sa v nich i kresliarske umenie, popisujú tri dekády jeho pôsobenia. Medzi prvým rukopisom z roku 1443 a posledným z roku 1467 leží 24 rokov, takže skoro štvrťstoročie aktívneho pôsobenia v šermiarskej činnosti. Ak k tomu pripočítame ešte mladosť a učňovské roky s odhadom okolo 20 rokov, mal Talhoffer asi 45 rokov, keď napísal Fechtbuch pre grófa Eberharda v Barte (Cod. icon. 394a). V stredoveku to bola štandardná dĺžka života, takže rozkvet svojho života mal už za sebou.

Wassmannsdorffov zápis z „Turn-Zeitung“ (niečo ako športové noviny) uvádza, že v kronike „Bruderschaft der reinen Jungfrau Maria und des heiligen und gewaldsamen Himmelsfürsten Sanct Marx“ (neskôr aj spoločenstvo Sv. Marka) existuje zápis, podľa ktorého Talhoffer ešte v roku 1482 dlžil spolku určitú sumu. Z toho vyplýva, že musel žiť ďalších 15 rokov.

Ďalej Wassmansdorff v knihe „Úvahy nad šermiarskymi rukopismi a tlačenými šermiarskymi knihami 16. a 17. storočia“ uvádza, že 10.augusta 1487 udelil cisár Friedrich III. nemeckým „majstrom meča“ prvé listiny s privilégiami, kde figuruje aj Hans Talhoffer ako nemecký šermiarsky majster. Takže celková Talhofferova dĺžka života vychádza na 60, resp. 70 rokov, čo je na človeka 15. storočia pozoruhodné. Ak ešte zohľadníme povolanie, ktoré Talhoffer vykonával, máme príležitosť hovoriť o úžasne dlhom živote.

Ale netreba o ňom hovoriť iba ako o najskúsenejšom a najúspešnejšom majstrovi šermu svojho času. Bol aj nezvyčajne atleticky spôsobilý. V rukopise z roku 1459 je vyobrazenie, ako práve trhá veľkú železnú reťaz, ako aj jeho pár zápasníckych kúskov a kúskov s dýkou, ktoré majú skoro akrobatický charakter a neslúžia iba na zdolávanie súpera, ale podčiarkujú majstrove skoro cirkusové schopnosti.

Podľa Gesslera bol Talhoffer Šváb, ale to sa nijak nepotvrdilo. Je ťažké zistiť presnú oblasť odkiaľ pochádzal, lebo nárečia v jeho rukopisoch sú väčšinou od rôznych pisárov. Jeho pevní zákazníci boli ale z pravidla Šváby a Alemánci. To že ovládal franské bojové súdne právo dáva predpoklad, že sa minimálne na začiatku svojej kariéry držal aj Frankov. Jeho schopnosti a sláva boli tak veľké, že mohol byť známy aj v „Alte Eidgenossenschaft“ (teda vo Švajčiarsku).

V radničnej a súdnej knihe Zurichu z roku 1454 sa totiž udáva, že sa zastavil v Zurichu a učil na radnici šerm. Podľa svedectva bol Talhoffer pri jednom zápase dvoch obyvateľov Zurichu prítomný. Zároveň ako majster „podľa pravidiel školy“, vstúpil do zápasu s palicou. Jeden z bojujúcich ho udrel mečom, čo malo dohru pred radnicou, kde sa obaja pobili.

Dokumentárne dôkazy k Talhofferovej osobe možno doplniť aj z rukopisov. Bolo naznačené, že majster mal určitú časť svojich rukopisov v osobnom vlastníctve. Vlastnícke práva na rukopisy sú udané v zápisoch, ktoré poukazujú na autora, Ms. Chart. A 558 z roku 1443, ako aj Thott 290 2° z roku 1459. V záznamoch sú jeho zamestnávatelia uvedení menom, ale aj ich erbom, neskôr sa v Cod. icon. 394a z roku 1467 nachádza už iba ich erb. Naproti tomu Talhoffer udáva v týchto rukopisoch iba profesionálny erb, korunu s prekríženými mečmi, na nenápadnom mieste rukopisu a v Cod. icon. 394a od tohto úplne upúšťa.

Ale ak vlastnil Talhoffer tri zo svojich rukopisov – a o tom, že to tak bolo môžme po istých zisteniach len ťažko pochybovať, treba si položiť otázku, ako sa mu, ako cestujúcemu majstrovi šermu, podarilo zachovať ich počas svojich ciest nepoškodené. Aj na to ponúka Thott 290 2° vysvetlenie. Prvá obrazová sekvencia ukazuje zobrazenia, ktoré ukazujú Talhoffera v kruhu osôb, ktoré možno nazvať moderným termínom „spolupracovníci“. Toto poukazuje na to, že Talhoffer minimálne v roku 1459 necestoval a že v akejsi funkcii „pater familias“ disponoval majetkom a mal stále bydlisko, ktoré mu zabezpečilo, že žil životom obľúbeného šermiara. Každopádne sa v Thott 290 2° nachádza ďalšia zaujímavá skutočnosť:

Ak Cod. icon. 394a obsahuje Onomatomantiu Hansa Hartlieba, ktorá patrila k zakázanému umeniu, tak Thott 290 2° namiesto toho ponúka učenie o planétach, ktoré patrilo k astronómii a teda k slobodným učeniam.

Thott 290 2°, ktorý si viac a viac zachováva titul kľúčového rukopisu, zobrazuje erb na 102r, ktorý je vybavený všetkými atribútmi šlachtictva. K tomu predsa nemôže pasovať zobrazenie erbu – erb šermiara, ktorému je táto činnosť povolaním. Podobný sa nachádza v Ms. Chart. A 558, avšak tu sa vynára klenot ako obrovská kotva. Aj v inom sa nachádzajú viditeľné rozdiely: Kým v Thott 290 2° je helma čierna, v Ms. Chart. A 558 je diagonálne rozdelená a ukazuje farbu červenú a zeleno-čiernu. Prekrížené meče sú na oboch erboch biele, koruna je na prvom erbe žlto-biela, v tom druhom žltá. Z vedeckej knižnice Gotha bolo potvrdené, že klenot bol v Ms. Chart. A 558 premaľovaný a pod ním je v Thott 290 2° možno rozoznať iný, podobne vyzerajúci.

Je možné, že erb bol v Ms. Chart. A 558 uvedený dodatočne, čo by na jednej strane mohlo Talhoffera podpísať ako majiteľa tohto rukopisu, na strane druhej to môže aj zodpovedať skutočnosti, že aj on sám raz stál v ringu ako zastupujúci bojovník. Lebo tento erb nie je zobrazený v súbore obrázkov v zobrazení franského bojového práva vedľa prosíkajúceho delikventa, tento cyklus zobrazuje aj povšimnutia hodné sociálne a spoločenské okolie vo vzťahu šermiarskeho majstra a učňa. Vo svojom prevedení podčiarkuje v jedinečnej forme spoločenský aspekt doby výučby a má tým zmysel pre samostatnú dokumentáciu. Toto plne zodpovedá samotnému charakteru Talhoffera známemu z ostatných rukopisov.

Tento Talhofferov erb má obdobu v jednej Kalovej kópii, kde sa nachádza podobný erb. Afinita zobrazenia erbov z oboch Talhofferových rukopisov k erbom z Kalovej kópie je každopádne pozoruhodná. Talhofferov úspech sa nepreukazuje iba v jeho životnej úrovni a spoločenskom postavení jeho zamestnávateľov, ale aj v jeho sebavedomí, s ktorým proti nim vystupoval. Ako by si inak mohol dovoliť rukopisy so svojim vlastným erbom?

Ale úspech a sebavedomie ovplyvnili aj jeho vzťah ku kolegom. Existujú zhody medzi Kalovým rukopisom a oboma Talhofferovými rukopismi Ms. Chart. A 558 a Thott 290 2°. Kal neukazuje iba všeobecnú motivačnú a štylistickú podobnosť, ale kopíruje, až na dve výnimky, všetku obrazovú následnosť franského bojového umenia z Ms. Chart. A 558, duel muž proti žene z Cod. icon. 394a resp. Thott 290 2° (aj keď nedostatočne a odlišne), ako aj mnohé zobrazenia z bojov s dýkami a zo zápasu. Tu človeka napadne, že práve niektoré obzvlášť akrobatické a artistické kúsky zo zápasu z Thott 290 2° možno nájsť aj u Kala.

Týto dvaja šermiari sa preto museli nie len poznať, ale museli medzi sebou udržiavať viac ako kolegiálny vzťah, ktorý bol stále zakalený kolegiálnou žiarlivosťou a závisťou a síce Kalom, ktorý úspešnému Talhofferovi nepridal nič rovnocenné. Pravdepodobne boli obaja členmi bratstva šermiarov Sv. Marka.

Ak to tak bolo, potom aj list majstra v Kalovom rukopise, tzv „Liechtenauerova spoločnosť“, má svojský a zaujímavý význam. Kal zamlčal Talhofferovo meno. Toto samotné by bolo ešte zrozumiteľné z inkompatibility života a smrti, ale Kal sa pokúsil úplne zásadne sám seba štylizovať ako najlepšieho majstra šermu jeho doby. K tomu píše na konci jeho listu:

 

„Der edel vnd fest stettner der am meisten der

meister aller schüler gewessen ist vnd ich

meister paulus kal pin sein schuler gewessen.“

(Ušľachtilý a slávny Stettner, ktorý bol

najväčším majstrom všetkých žiakov a ja

majster Paulus Kal som bol jeho žiakom)

 

Táto úmyselná deklasácia Talhoffera Kalom mohla byť skrytým dôkazom pre spaľujúci konflikt medzi oboma kolegami, vyvolaná závisťou na úspešnejšieho v ich povolaní, ale aj plagiátorstvom bojových kúskov, ktoré patrili k tajomstvám a špeciálnym vedomostiam jedného majstra.

To, že Talhofferova sláva tým neutrpela žiadnu ujmu, dokazuje veľká zákazka z roku 1467: Keďže vznikol Kalov rukopis pred rokom 1467, historicky veľmi blízko k Thott 290 2°, Kal tento rukopis teda poznal, musel tam zobrazený erb vnímať ako Talhofferovu aroganciu, pretože doslovný preklad by mohol znieť v zmysle gaunerských a vagabundských výrazov.

„Ich, Talhoffer, der König der Fechtmeister.“

(Ja, Talhoffer, kráľ majstrov šermu)

Biografické a osobne charakteristické údaje jeho života, ktoré môžu byť sprístupnené prostredníctvom jeho vlastných rukopisov a zdokumentovaných príloh poukazujú veľmi konkrétne na to, že k vysvetleniu problémov vzniknutých zo sociálneho stavu a okruhu úloh šermiarskeho majstra sú potrebné odlišné odpovede, než aké bol schopný dať Wierschin. Zistenie, že Talhoffer si robil nárok na vlastný erb a vo svojich viacerých rukopisoch ho uviedol aj ako svoj „preukaz identity“, otvára viac otázok, ako bolo možné vtedy zodpovedať. Séria zobrazení v Thott 290 2° ako aj v Ms. Chart. A 558 k „spoločenskému okruhu“ slúži zjavne k jeho osobnej dokumentácii a štylizácii – aké kľúče však odtiaľ možno vyňať možno formulovať len opatrne.

Zobrazenia z Thott 290 2° ho ukazujú, ako vidno, v okruhu jeho „spolupracovníkov“ a spolubývajúcich, ktorí ho podporujú pri dokončovaní kódexu. V Ms. Chart. A 558 možno naproti tomu, keďže sa jedná o prvý Talhofferov rukopis, vyzdvihnúť pýchu majstra z vydarenej úlohy učiteľa. Určite sú  to zobrazenia šermiarskeho majstra s urodzeným žiakom o sociálnom okolí majstra a jeho živote v neskorom stredoveku, ale vyjadrujú samozrejme aj viac. Ukazujú majstra učiteľa  – minimálne v čase trvania výuky – ako rovnoprávneho, aj keď nie v rovnakom postavení v styku so žiakom. Potom slúžia ako zreteľný dôkaz činnosti, jeho vlastných schopností ako aj spoločenskej autority osobnej dokumentácie jeho úspechov.

Tiež zobrazujú, že Talhoffer pri vykonávaní svojho povolania – merané podľa moderného meradla – bol vynikajúcim didaktikom a pedagógom, ktorý ponúkal dietetický program v striedaní s tréningom a odpočinkom, prispôsobovaním sa a uvoľnením, vážnosťou vzdelania a muzikálnym riešením, keď svojich žiakov medzi jednotlivými fázami tréningu a výučby posielal do bazénu, nechal ich oslavovať s priateľmi, sprevádzal ich na poľovačky, a nezabudol ani na duchovnú opateru v kostole. Nezabúdal na rozumné pravidlá správnej výživy a spôsob života s vyhovujúcim tréningovým programom ako aj na všeliek tej doby – púšťanie žilou.

Tým je šermiarsky majster Hans Talhoffer považovaný na jednej strane za neobyčajného a fascinujúceho, na druhej strane za najlepšie zdokumentovanú osobnosť tejto doby a tohto povolania, ktorá preto neprebúdza len vedecko-historický záujem, pretože nezanechal za sebou len množstvo odborných a umelecko-historických zaujímavých rukopisov, ale aj preto, lebo sa tým otvára vzrušujúci kus skutočného života stredoveku.

Prehľad rukopisov

Goather Codex - Ms. Chart. A 558, Gotha, 1443

Rukopis je najstaršia známa Talhofferova práca a pravdepodobne jeho prvotina. Ocitla sa očividne prinajmenšom v jeho vlastníctve, pri čom folio 1r kreslený transparent s heslom ukazuje (dnes už iba čitateľný pri presvietení strany pod svetlom): „Daz bůch ist maister hanssen talhoffersz“ (ta kniha je majstra Talhoffera).

Zvláštnu pozornosť môžeme uprieť na nasledovné časti z obsahu rukopisu:

a) Erb: delený štít s korunou, ktorá je prepichnutá dvomi prekríženými mečmi. Nad ním prilba s kotvou a lanom ako ozdoba. Kotva je neskoršie umiestnená ako premaľovka pôvodnej ozdoby.

Erb uvedený v Ms. Chart. B 1021 od Paula Kala ukazuje na podobnosť. Avšak tu vyzerá kotva ako originálna ozdoba. Je ale možné že prestavba erbu a „vylepšenie“ sa datuje do mladšieho obdobia.

b) V rukopise obsiahnutý „Ringerlehre Otts“ je podľa vtedajších vedomostí najstaršia autentická verzia tohto textu, ktorá sa traduje v ďalšom období výhradne v susedstve s Lichenauerovým učením. Okrem toho musela byť známa aj Paulusovi Kalovi, pretože veľa jeho zapasníckych „Stückov“ sa kryje s Talhofferovými.

c) Vyobrazenia z „oddelenia géniov“ na konci rukopisu poznačené na okraji „Bellifortis“ patria tradícii bez toho aby mohli byť potvrdené priamemu prevzatiu.

V rukopise sa nenachádza žiadny odkaz na nijakého objednávateľa, pre ktorého by sa prvé vyobrazenie očividne vzťahovalo. Franské bojové zákony slúžili Talhofferovi ako prostriedok vlastnej dokumentácie. Ešte je rozoznateľné, prečo sa v tom dodatočne nachádza správa k jednému inému dni boja (Harnischfeschten – boj v pancieri so smrteľným záverom). To že má manuskript kompilačný charakter sa dá predpokladať, že sa Talhoffer na začiatku svojej kariéry určil (alebo určiť nechal) ako hlavný šermiarsky majster.

Codex Königegg – Hs. XIX. 17-3, Königseggwald, ca. 1447-1450

Rukopis je Talhofferova práca na objednávku pre istého Junker Leutold von Königsegg, ktorý sa poistil s majstrovou pomocou pred jedným duelom s neznámym protivníkom. Mohol vzniknúť v polovici 15. storočia  po prvotine Ms. Chart. A 558, každopádne ale po r.1446 a pred r.1459 kedy vznikol Thott 290 2°.

Rukopis nebol výskumu doteraz širšie známy. Až Barack vo svojom opise ku Cod. 862 zaznačuje, že sa v Aulendorfe nachádza podobný rukopis, odkiaľ sa ale medzičasom dostal do Königseggewaldu.

Obsah ďalekosiahle súhlasí s Hersegllovým „Ambraser Codex“.

Postavy, resp. bojujúce páry sú kreslené bez pozadia, na pár výnimiek, sú ale za to  často farebne členené.

Za zmienku stojí aj jedna vyobrazená koruna, ktorou prechádzajú dva skrížené meče – erb z Cod. Chart. A 558, zapletená stuha s heslom zostáva bez textu. Pretože sa tento erb opakuje vo všetkých Talhofferových rukopisoch okrem Cod. icon. 394a, dá sa predpokladať, že Talhoffer tento erb povýšil na nárok dokladu osobnosti.

P 5342 B (Cod. Nr. 55 Ambras), Wien, ca. 1450

Rukopis totžný s Cod. Königsegg, pravdepodobne vznikol ako druhotný výrobok pri jeho zhotovovaní.

78 A 15, Berlin, pred 1459

Rukopis je Talhofferova práca na objednávku pre bratov „vom Steinových“ a datuje sa pred rok 1459. Siebmacherova kniha erbov (1856, panel 61) vyobrazuje jednu franskú ako aj jednu švábsku vetvu „von Stainových“; podľa toho erbu v rukopise pracoval Talhoffer pre tú švábsku vetvu rodiny.

Rukopis bol v minulosti ešte raz previazaný: orezanie krajov listov folio 37 je zreteľne viditeľné, celkovo je obsah chaoticky radený a asi aj niečo postrácané. Dá sa spozorovať, že folio 54 pochádza z iného rukopisu, teda nepatrí pôvodne tomuto rukopisu.

Obsah prvých dvoch tretín manuskriptu je väčšinou identický s rukopisom XIX. 17-3 a P 5342 B; a zase časti franských bojových zákonov sa (skôr) ukazujú ako prebraté z Ms. Chart. A 558, zatiaľ čo tie zo švábskych bojových zákonov (skôr) poukazujú na tie z Thott 290 2°.

Thott 290 2°, Kopenhagen, 1459

Rukopis, obsahovo najbohatší v Talhofferovskej tradícii, ohromuje pozorovateľa viac ako iba v jednom pohľade. Okrem bohatého predslovu k učeniu šermu podľa Lichtenauerovho umenia s dlhým mečom a poznámkam k šermu ako boju, obsahuje aj zápasnícke kresby k umeniu šermu.

Najúžasnejšie sú ale texty z konca rukopisu: Nemecky písané učenie astronómie, ktoré mohlo byť prebraté z Onomatomantie Hansa Hartlieba a článok k ľudským vnútorným orgánom (Pantegni), ktorý mohol na prvý pohľad vzniknúť z prevzatia a splynutia latinského a arabského stredovekého lekárstva. Vedľa toho sa ale nachádza aj algebrický číselný rad a hrubé ohraničenie hebrejského textu s prekladom, ktorý sa spája s výukou jedného židovského učňa. To znamená že sa Talhoffer okrem svojej profesie zaoberal aj výučbou, čo na stredovekého človeka nebolo bežné.

Za zmienku stojí aj erb. Svojou kompozíciou sa podobá na ten z Ms. Chart. A 558, ktorého ozdoba na helme bola pravdepodobne premaľovaná na kotvu.

Kódex sa dá celým svojím obsahom ohodnotiť ako sumár jedného života šermu, ako osobný príručný exemplár a musel sa dlhý čas nachádzať v Talhofferovom vlastníctve. Takmer všetky vyobrazenia učenia šermu sú prenesené do Cod. icon. 394a, ktorý vznikol v roku 1467. To znamená že použil svoju prácu ako predlohu. Kódex je zo základu a historického postavenia v porovnaní s inými rukopismi kľúčový pre hodnotenie historicko-chronologického poriadku iných majstrových rukopisov.

Cod. icon. 394a, München, 1467

Rukopis vznikol, podľa erbu grófa Eberhada v Barte, vojvodu z Urach a Wütenbergu v roku 1467. Je to pomerne presná kópia Thott 290 2° z roku 1459 a bola zadaná viacerým kresličom. Zhoda medzi oboma dielami bola preverená a nedá sa o nej pochybovať. Posledná strana ukazuje portrét Talhoffera spolu s mečom a stuhou s nápisom: „das bůch hatt angeben hans talhoffer vnd gestanden zů Mallen“ (knihu zadal namaľovať hans talhoffer). Tým oznamuje síce zadanie rukopisu ním, zároveň sa ale vzdáva autorských práv, lebo neuvádza svoj erb, resp. jeho obraz, korunu so skríženými mečmi.

Kópie:

Cod. I.6.2°.1  (16. stor. – 1561 ako „terminus ante quem“) Augsburg

Kópia Cod. Königsegg

Až tento kodex umožnil identifikovať Cod. Königsegg ako originál a Ambraser Kodex ako jeho kópiu napísanú samotným Talhofferom

Cod. Vindob. Ser. Nov. 2978  (16. stor.)

Kópia Cod. icon. 394a

Cod. Guelf. 125.16 Extrav.  (17. stor.)

Zmiešaná kópia Ms. Chart. A 558 a  Cod. icon. 394a

Philos. 61  (koniec 17. stor.) Göttingen

Kópia z Ms. Chart. A 558 a Cod. icon. 394a + súdne texty

Cod. icon. 394, München, 1820

Pauzovaná kópia z r. 1820 od Juliusa Hamberger pre Friedricha von Schlichtegroll

Cod. icon. 395, München, 1820

Ručne prekreslená kópia z r. 1820 od Juliusa Hamberger pre Friedricha von Schlichtegroll

 

zdroj: Hans-Peter Hils, Meister Johann Liechtenauers Kunst des langen Schwertes, 1985

Poznámka

Postrehy a závery v tomto referáte patria Hansovi Hilsovi, avšak niektoré považujeme za prehnané, iné za nepodložené a niektoré úplne mylné. Postava Hansa Talhoffera by si zaslúžila novšie a objektívnejšie prehodnotenie jeho života a diela vo svetle nových poznatkov.